Život Prešova
online
online
Peter Šťastný o MS11: "Máme Demitru, Šatana a fajn chémiu"
29.04.2011 Celý región
Bratislava 24. apríla (TASR) – Jeden z najúspešnejších hokejistov v histórii Slovenska Peter Šťastný pôsobil dlhé roky v zámorskej NHL, kde ho v 80. rokoch 20. storočia predstihol v produktivite len legendárny Wayne Gretzky. Člen siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF), NHL a kedysi i slovenského hokeja v súčasnosti zastáva funkciu poslanca Európskeho parlamentu. V rozhovore pre TASR si zaspomínal na svoje hokejové začiatky, emigráciu do Kanady, najväčšie úspechy, no porozprával aj o svojich túžbach pred domácimi MS, či o dôvodoch ostrej kritiky voči súčasnému prezidentovi Slovenského zväzu ľadového hokeja (SZĽH) Jurajovi Širokému.
- Je možné nájsť tajomstvo Vášho hokejového majstrovstva v predkoch?
"Tých mam skutočne zaujímavých, charakterové črty máme určite podobné. Život ma naučil, že človek sa nemusí obávať byť iný, výnimočný, ale naopak, je to vítané. Treba sa usilovať byť najlepším ako sa dá v ktorejkoľvek oblasti, ktorú si človek vyberie. Najhoršie je uspokojiť sa s priemernosťou. Môj úspech spočíva aj v tom, že som bol v správny čas na správnom mieste. Obaja rodičia sú z malej dediny Pružiny v Strážovských horách. Tam nemali šancu rozvíjať šport, hoci ako som zistil, talent mali, hlavne mama. Keď mala 65 rokov, videl som ju prvýkrát držať v rukách basketbalovú loptu a ona z troch pokusov dala tri čisté koše. Nestačil som sa čudovať, lebo dovtedy som ju nevidel robiť nič iné len nakupovať, prať, žehliť, variť, upratovať a tak stále dokola. Otec si neskôr našiel prácu v Bratislave, kde som sa narodil."
- Kde ste prežili svoje detstvo?
"Vyrastal som v bratislavskej štvrti s názvom Jama, kde sme sa odmalička venovali športu a ja som od samého začiatku robil s vášňou, láskou a oddanosťou. Šport ma v mladosti tak pohltil, že bol mojou najväčšou prioritou a niekedy šla bokom aj škola. Mama ma musela aj päť-šesťkrát volať na obed, ja som vždy kričal späť, že už idem, no niekedy to trvalo aj hodiny. Potom však vyšiel na balkón otec a vtedy stačilo, aby zakričal raz a už sme aj s bratmi utekali domov."
- Ako ste sa dostali ku skutočnému hokeju?
Raz som počul Mariána Bezáka, že sa aj s partiou chystajú na Slovan, ktorý robí hokejový nábor. Nevedel som presne, o čo ide, ale inštinkt mi hovoril, že to bude niečo, čo sa mi bude páčiť. Vstal som už o štvrtej ráno, aby mi neušli, lebo ani som nevedel, kam mám ísť, proste nič. Vedel som, že tam musím ísť s nimi. Nepochybne to bol osud. Potvrdilo sa mi, že človek nikdy nevie, kedy zachytí informáciu, ktorá môže ovplyvniť celý jeho život."
- Bol hokej tým športom, ktorý Vás očaril od samého začiatku?
"Robil som všetky športy, ale hokej ma vždy bavil najviac. Vďaka partii, ktorá zaviedla tradíciu športovania na dvore, sme hrávali aj basketbal, volejbal, tenis, pričom hokej a futbal dominovali. Futbal ma však nikdy neťahal, možno aj preto, že najprv som sa dostal k hokeju a nechcel robiť nič iné. Okrem toho, na futbalovom ihrisku som sa cítil stratený. Tam sa človek niekedy päť minút nedotkne lopty a to ma nebavilo. Preto som futbal hrával, ale vždy maximálne štyria na štyroch, ideálne traja na troch, kde musí byť človek stále aktívny. Rozvíja tak svoje schopnosti a je to dobré aj na kondíciu."
- Slávu ste zožali ako útočník, neťahalo Vás to niekedy aj do brány?
"Keď je človek mladý, nejakým spôsobom túži byť aj brankárom. Rozmýšľal som nad tým, ale povedal som si, že nie. Góly, to je najväčšia radosť a ten chudák brankár nemá žiadnu radosť. Áno, je hrdinom, keď sa vyhrá, ale tie góly proste dostáva. A mne sa vždy viac páčilo góly dávať, ako spoza seba vyťahovať puky."
- Ktoré z Vašich hokejových predností si ceníte najviac?
"Mnohé prednosti sa nedajú naučiť, treba ich mať vrodené. Z tých mojich by som vyzdvihol orientáciu a periférne videnie. Vždy som vnímal, čo sa okolo mňa deje a keďže hokej je rýchly šport, je potrebné tiež predvídať, čo sa stane o pol sekundy, ako sa zmení situácia, kto bude vo výhodnej pozícii. Zrejme toto ma predurčovalo byť stredným útočníkom, ktorý je tvorcom hry a udáva jej tempo."
- Mali ste naopak aj nejaké herné nedostatky?
"Zo začiatku určite. Bol som veľmi pomalý. Je to prirodzené, lebo mám ťažké kosti. To je ako s autami. Keď ho máte ťažšie, rozbieha sa pomalšie. Hokej je pritom o rýchlych štartoch, lebo klzisko je pomerne malé. S rýchlosťou a výbušnosťou ide ruka v ruke aj obratnosť, tú som tiež nemal, ale počas rokov a hlavne tým, že som si to uvedomoval a chcel na sebe pracovať, aby som bol čo najprospešnejší pre kolektív, tak som v týchto oblastiach zlepšoval."
- Ktorý z hráčov Vašej alebo súčasnej éry Vám pripomína Váš štýl?
"Kvalitných centrov bolo, resp. je veľa, či už Wayne Gretzky, Steve Yzerman, Adam Oates alebo Stano Mikita. Toho keď som videl prvýkrát, bol som ohromený. Hral s úžasným prehľadom, rodený center. Bol som hrdý, lebo v našom kraji pod Tatrami je našim ľudom niečo dané, aby sa vedeli dobre orientovať, predvídať a vynájsť sa aj v zložitých a ťažkých situáciách. Mnohí hráči vedia o časovaní, ale nemajú také ruky a nohy na to, aby si dostatočne chránili puk a akciu dokončili nahrávkou alebo iným správnym rozhodnutím. U nás sú takí mnohí, spomeniem len Žiga Pálffyho či Paľa Demitru."
- Je v hre Vašich synov cítiť genofond otca?
"Áno, u oboch, o čosi viac u Paľka ako u Janka. Keď som sa neho pozeral v jeho začiatkoch, videl som seba. Vždy keď mal puk niečo vytvoril. Málokedy pokazil, ale samozrejme kto tvorí, ten aj pokazí. Dôležité je mať pri hre aj srdce, ktoré pomáha zdokonaliť sa v oblastiach, kde ste slabší."
- Ktoré číslo Vás sprevádzalo počas kariéry?
"Nejako mi prischla 26-ka. Nosil som 18-ku, na ktorú som bol hrdý, lebo predo mnou ju nosil Ivan Grandtner, veľmi dobrý center. Keď som prišiel do reprezentácie, 18-ka už bola obsadená a z troch možností som si vybral najvyššie možné číslo - 26, ktoré nosil Josef Augusta. O pol roka neskôr sa Augusta do tímu vrátil a pýtal si svoj dres späť, no neuspel, už bol môj. Keď som potom prišiel do Quebecu, tam ma už na prvej tlačovke vítali s dresom 26, brali to ako samozrejmosť. Moju 18-ku som neriešil, lebo 26-ka mi priniesla veľa šťastia a už bola súčasťou mojej identity. S týmto číslom hráva Paľko v Colorade od samého začiatku, lebo Joe Sakic poprosil jedného hráča, ktorý vtedy nosil 26-ku, aby ju prenechal môjmu synovi."
- Ktorý z momentov v rámci pôsobenia v Slovane Bratislava Vám utkvel v pamäti najviac?
"Určite prvý titul v sezóne 1978/79. Potrebovali sme vtedy dostať Slovensko na mapu. Vtedy sme narážali na mnohých neprajníkov a pesimisticky naladených ľudí, vraj Slováci na to nemali. V Česku mali viac ihrísk, možností a teda aj širšiu základňu a lepších hráčov. My sme však vedeli, že rovnako ako oni sme z mäsa a kostí a chceme možno viac ako oni. Pamätám sa na zápas v Pardubiciach, kde sme šli s tým, že keď zvíťazíme, zaistíme historicky prvý československý titul pre slovenské mužstvo. Toto sme ako Slováci veľmi vnímali, lebo sa nám dávali nálepky ako nacionalisti či separatisti. Keď však po titule ľudia naskákali na ľadovú plochu a tešili sa s nami, to bol veľmi silný moment."
- V Slovane ste spolu s Mariánom a Antonom vytvorili bratský útok, čo je dodnes svetový unikát.
"Ligu som začal hrávať ako 17-ročný. Marián už mal vtedy za sebou nejaké štyri sezóny a mňa dali k nemu na krídlo. To však bolo nevydarené rozhodnutie, ktoré našťastie trvalo jeden-dva zápasy. Keď dali na centra mňa a brata na krídlo, Marián hneď v prvej sezóne patril medzi najlepších strelcov, dal myslím 37 gólov. Ja som mu prihral asi na 32, pričom vtedy sa počítala iba jedna prihrávka, nie ako dnes dve asistencie. Boli sme zohratí od samého začiatku. O nejaký rok Janko Mitošinka vytiahol vtedy 16-ročného Antona. Odohral záver sezóny a v tej novej už hrával s nami. Boli sme produktívni a postupne sa stali prvým útokom. Dodnes keď sa ma niekto spýta na najväčší hokejový úspech, je moja odpoveď rovnaká - že som mohol hrať so svojimi bratmi. Spočiatku som to bral ako niečo normálne, prirodzené, ale človek keď sa pozrie do histórie, to čo sa podarilo nám, je unikátne. Boli aj iné bratské trojice, ale hrať na najvyššej úrovni a v jednom útoku, to sa okrem nás nikomu nepodarilo. Hrali sme domácu ligu aj NHL, boli sme na MS, aj na olympiáde a všade sme patrili k lídrom. Na najčestnejšom mieste v mojej pracovni je veľká fotka, kde sme my traja v dresoch Quebecu opretí o bránku."
- Vnímali ste rešpekt zo strany súperov?
"Presne toto je veľmi dôležité - mať rešpekt a vzbudzovať obavu. Toto sa však buduje mimoriadne ťažko a následne človek musí preukázať, že je to oprávnené. Lebo keď nie, súpera vyhecujete k maximálnym výkonom, nad ich možnosti."
- Zhodili ste niekedy aj rukavice a pobili sa?
"Hokej je aj o emóciách, vášňach a niekedy aj o agresivite. Nedá sa hrať v rukavičkách, byť mäkký a báť sa, inak prehráte všetky osobné súboje. Súper to vycíti a využije. Niekedy príde aj k šarvátke a vtedy je potrebné uhájiť si svoju pozíciu. Stáva sa, že keď nastúpia emócie, rácio ide bokom, ale vždy len v rámci hry. To som si vážil u Američanov, tí sa pobili do krvi, ale po zápase ešte aj spolu zašli na pivo. Ja keď som začínal, som svojich súperov nemal rád. Rusov som priam nenávidel za inváziu. Hokej bol možnosťou revanšovať sa, proti nim som bol vždy extra motivovaný."
- Ako si s odstupom času spomínate na emigráciu do Kanady?
"Boli to zmiešané pocity. Ja som nikdy nemal záujem odísť, no postupne sa zišlo viacero faktorov a nakoniec za mňa urobil rozhodnutie niekto iný, za čo som však úžasne vďačný. Vedel som, že moje hodnoty sú iné, ako tie, ktoré presadzoval vtedajší totalitný režim. Nevedel som to v sebe držať, dvakrát ma preto predvolali na políciu. Problémy som mal aj v Slovane, lebo už vtedy som sa nebál poukázať na korupciu a zneužívanie funkcie. Začali sa mi vyhrážať, že si už nikdy nezahrám. Nie hokej ako taký, ale v reprezentácii. Tým siahli na moje najvyššie méty, lebo v tom čase som ani nesníval o NHL. Vrchol bol hrať na MS a ZOH. Nechcel som, aby o mne rozhodovali druhí ľudia a povedal som si, že keď sa bude dať, okamžite odchádzam. Bol august, manželka bola v ôsmom mesiaci tehotenstva, no cítil som zodpovednosť za svoju rodinu. Išiel som za Antonom, vysvetlil mu veci, ten ihneď súhlasil, problém bol s Mariánom. Udialo sa to veľmi rýchlo a vedel som, že za šesť týždňov nestihne zobrať celú rodinu. Režim vtedy nedovoľoval cestovať všetkým - manželka mohla ísť, ale deti museli zostať doma. Rozmýšľali sme preto tak, že keď nám to vyjde, Mariána tam potom nejako dotiahneme. Nakoniec to vyšlo lepšie ako som si mohol želať. Niekto nad nami držal ochrannú ruku."
- Najstaršieho brata Mariána ste podľa jeho slov spolu s Antonom nechali takpovediac "v štichu"...
"O našom odchode do Kanady som nepovedal ani rodičom, lebo som nechcel, aby pri vypočúvaní niečo vedeli. Keby vedeli, zistilo by sa to a mali by ešte väčšie patálie. S Mariánom to bolo podobne. Ono je to tak, že správnosť rozhodnutia sa ukáže až z dlhodobého hľadiska. Niekedy aj dobré rozhodnutia majú spočiatku veľa negatív a kritikov. Verte mi, že to bolo vôbec moje najťažšie rozhodnutie v živote. Neprišlo to z večera na ráno. Chcel som dať sebe, rodine aj bratom šancu realizovať sa slobodne bez toho, aby mi niekto diktoval čo a ako mám robiť. Ja som na rozdiel od iných neemigroval z ekonomických dôvodov, ale hodnotových, ktoré sa nedajú kúpiť ani vyčísliť."
- Ako vyzerali Vaše prvé chvíle v Quebecu?
"Okamžite nás tam privítali, čo si nesmierne vážim. Od prvého momentu, keď sme vystúpili z lietadla, nás čakali a vítali masy ľudí. Žili sme v prezidentských apartmánoch, mali sme všetko. Bál som sa dokonca, že nás rozmaznajú. Čo nám videli na očiach, v tom nám vyšli v ústrety."
- Čo prvý kontakt s novými spoluhráčmi?
"Keď som prvýkrát otvoril dvere šatne, myslel som si, že som sa pomýlil a je to kabína kulturistov. Tak som zavrel dvere a išiel ďalej. Jeden Francúz mi však vysvetlil, že to boli tie správne dvere, tak som si povedal 'o-ou'. Dvaja z troch najlepších hráčov Quebecu, Marc Tardif a Serge Bernier však boli ako fľašky, čo sa mi veľmi páčilo. Dobrí hráči nemuseli mať dobré postavy, čo sa mi potvrdilo aj neskôr. Tí, čo mali najlepšie fyzické testy, boli najhorší hokejisti. Tu musím spomenúť Vladimíra Martinca, to bol môj idol. Nie preto, že bol najhorší atlét, nevládal robiť zhyby a nechcel behať so slovami, že mu z toho opúchajú nohy... ale keď ste ho dali na ľad, to bola radosť pozerať sa, štýl ako Žigo Pálffy, proste virtuóz s pukom. Aj zo stratených šancí vedel vyžmýkať gólovú šancu."
- Vaše meno zrejme navždy zostane v celosvetovom ponímaní v tieni Wayna Gretzkého. Nemrzí to trochu?
"Vždy som bol realista a vnímal konkurenciu, vítal som ju. Som súťaživý a vždy som chcel dokázať, že som minimálne tak dobrý ako oni. Wayne však bol kapacita sama o sebe. To je človek, hráč, na ktorého bol vyvíjaný extrémny tlak a on to takmer vždy a všade zvládal. Či v kluboch, v play off, na MS alebo ZOH. Nikto nejde do žiadnej súťaže s tým, že chce skončiť druhý. Po sezónach som hodnotil sezónu a po skončení kariéry zas tú. A keď je Vaše meno uvádzané druhé za človekom, ktorý je historicky najlepším hráčom, človek to musí brať ako víťazstvo."
- Na Kanadskom pohári v roku 1984 ste v drese domáceho tímu nastúpili proti Československu. Aké to boli pocity?
"Bolo to zaujímavé, vládli vo mne zmiešané pocity, no vedel som, že pre javorový list urobím všetko, čo bude v mojich silách. My sme boli vtedy ako Kanada vo veľmi zlej situácii, potrebovali sme s Československom vyhrať, inak by sme sa nedostali do semifinále. Človek si ani nevedel predstaviť, aká by to bola hanba, keby sa Kanada v domácom prostredí nedostala do záverečných bojov. V tom zápase sme vyhrali 5:1, dal som gól, rozhodli sme za 10 minút. Európski hráči boli v tom čase psychicky labilnejší a mnohí aj bojazliví. Nehovorím že všetci, ale kolektív je tak silný, ako jeho najslabší článok. A tam ich bolo veľa."
- Slovensku ste pomohli k postupu medzi elitu. Ako si spomínate na bratislavský šampionát?
"To sú najťažšie turnaja, keď musíte všetko vyhrať. Stačí jedno zaváhanie a môže byť koniec. Aj v Bratislave to bolo tak, že sme museli vyhrať. Od začiatku bolo jasné, že Lotyšsko je úhlavný protivník a že v tom zápase pôjde o všetko. Predtým však bolo potrebné zvládnuť povinné jazdy, no povinnosť vyhrať môže zväzovať nohy. Vtedy som trénerovi Julovi Šuplerovi radil povolať mladíkov Mira Šatana a Roba Petrovického, ktorí už mali za sebou nejaký rok v zámorí. Bolo pre mňa dôležité mať okolo seba hráčov, ktorí by vyvažovali moje nedostatky, už som bol predsa len starší. Aj sa nám podarilo streliť myslím dva góly, vtedy tam bola nezabudnuteľná atmosféra."
- Po skončení zámorskej kariéry ste ďalej pôsobili v štruktúrach St. Louis Blues. Podarilo sa Vám ako skautovi uloviť nejakú "veľkú rybu"?
"Čiastočne som robil aj skauta, keď bolo treba, ale hlavne som mal pozíciu vo vedení s popisom práce - mimoriadne úlohy. Bol som veľmi flexibilný a zodpovedal som sa priamo generálnemu manažérovi. Chodil som do Európy, lebo som cítil, že tam budem pre organizáciu najužitočnejší. Osobne som tlačil za hráča, ktorého som videl v Ottawe a hoci hral málo, keď bol na ľade, hral fantasticky. Volal sa Demitra. Myslel som si, že je to nejaký Bulhar, nič mi to meno nehovorilo. Potom som sa však pozrel do dokumentov a vidím, že veď to je Slovák z Dubnice. Išiel som za ním do kabíny, potom sme sa občas stretávali a hlavne som ho pozorne sledoval. Tlačil som na vedenie Blues, že tohto hráča treba získať. V Ottawe bol vtedy pretlak špičkových a drahých hokejistov, ktorí museli hrávať a ja som tvrdil, že toto môže byť veľmi dobrý úlovok. Pamätám sa, že som bol v obchode, keď mi zazvonil telefón a tréner Mike Keenan mi hovorí, že môžme získať Demitru. Povedal som mu, že okamžite a len som sa spýtal, koho za neho chcú. Dostali za neho švédskeho obrancu Christera Olssona, čo bola určite jedna z najväčších lúpeží v pozitívnom zmysle slova, aké sa kedy udiali v NHL. Tento hráč odohral za Ottawu pár zápasov a vrátil sa do Švédska, zatiaľ čo Paľo sa na niekoľko rokov zaradil medzi najlepších hráčov Blues. Okolo neho sme vytvorili partiu s Mišom Handzušom a najskôr Ľubošom Bartečkom, neskôr s nimi hrával Laco Nagy. Suverénne sme vtedy vyhrali základnú časť. Jeden čas sme mali v St. Louis hádam 10 Slovákov. Dnes ich nie je desať pomaly v celej NHL."
- Neskôr ste zasadli na stoličku generálneho manažéra slovenskej reprezentácie a stáli za najväčšími úspechmi na MS.
"Generálnym manažérom som bol asi päť sezón, boli v tom dve zimné olympiády - Salt Lake City a Turín. Jeden z mojich najväčších vstupov do reprezentačného diania však bol vtedy, keď som ešte nebol vo funkcii. Keď sme získali striebornú medailu, z Petrohradu som telefonoval, naháňal, presviedčal a nakoniec dotiahol Šatana, Handzuša aj Bartečka. To bol jeden z najlepších útokov, aké sa kedy podarilo dať dohromady. Tí chlapci tam dominovali, podali životné výkony. Ani jeden z nich sa nehrnul reprezentovať, váhali, boli unavení, ale presvedčil som ich. Niekde tu sa začali formovať partia, tímový duch a kultúra nového mladého mužstva. Počas môjho pôsobenia v tíme boli úspechy aj obrovský neúspech na olympijskom turnaji, ktorý bol veľmi nespravodlivý voči Slovákom. O pár mesiacov na to chlapci cítili nespravodlivosť aj to, že sa spravilo všetko, čo bolo treba a zrazu každý chcel hrať. To nám závideli Fíni, Američania, Kanaďania a pýtali sa, ako to robíme, lebo to nebolo normálne. Prišli, robota sa spravila a čo mňa veľmi teší, nielenže sme získali medaily, ale do Turína sme išli ako tretie najsilnejšie mužstvo sveta podľa nasadzovania Medzinárodnou hokejovou federáciou na základe výsledkov z uplynulých štyroch rokov. To vie oceniť len odborník, ľudom to veľa nehovorí."
- Potom však s Vami SZĽH neobnovil zmluvu...
"Je zaujímavé, ako sa podarí z reprezentácie vyhodiť úspešného človeka ľuďmi, ktorí o hokeji nemajú ani šajnu, no zato majú veľmi pofidérnu až kriminálnu minulosť. Žiaľ, títo ľudia dnes vládnu slovenskému hokeju a to ma veľmi trápi. Preto som aj vstúpil do politiky, lebo mi záleží na vlasti, hokeji, na športe a na ľudí, ako je pán Juraj Široký, treba poukazovať. To je jeden Bernard Madoff, jeden podvodník s tým rozdielom, že Madoff bol v priebehu roka odsúdený a išiel na 150 rokov do basy. A tento človek za to, čo urobil, a to ešte nehovorím o jeho protidemokratických a sprisahaneckých aktivitách, ktoré robil ako vysoký dôstojník ŠTB, takýto človek miesto toho, aby bol izolovaný a niekde sa schovával, je v čele slovenského hokeja. Je to obrovská hanba a čierna škvrna v histórii nášho športu, kde sa veľa dosiahlo a hokej patrí medzi najvýznamnejšie športy. Asi je to súčasť prechodu k demokracii, ale verím, že spravodlivosť nakoniec zvíťazí."
- Prečo ste voči Jurajovi Širokému začali ostro vystupovať až po "vysotení" zo stoličky generálneho manažéra?
"Veľmi rád ako čokoľvek iné vysvetlím aj toto, je to veľmi jednoduché. Tak ako teraz Peter Bondra, aj ja som chcel pomôcť slovenskému hokeju. Lenže ja mám určité mantinely a ďaleko viac vedomostí ako niektorí iní ľudia a Juraj Široký vedel, že by prišiel jeho čas a musel by odísť, pretože som počul všeličo, ale boli to šumy. Počuť je jedna vec a mať fakty vec druhá. Všetky tieto fakty vyšli na povrch až po olympiáde v Turíne. Už predtým som však s ním mal problémy, lebo sa začal miešať do vecí a začali vytláčať môjho najstaršieho brata, ktorý je mimochodom najúspešnejší slovenský tréner v histórii, lebo je jediný, kto má zlato, striebro aj bronz. Chceli nás eliminovať, lebo sa chystal projekt zimného štadiónu. Videli v tom možnosť nakradnúť miliardy. Ja som to zase videl tak, že to môžme získať zadarmo a bol som v rokovaniach aj s pánom Jánom Filcom, ktorý neviem prečo mlčí. Mali sme teda dve skupiny - jednu s projektom krásneho moderného štadióna podobného v Hamburgu, kde sme si mohli určiť kapacitu a hlavne by štát ani mesto nemuseli zaplatiť ani korunu. Bola tu jednoducho skupina, ktorá to bola ochotná financovať a viesť - tu som začal byť nebezpečný. Potom dotiahli na svetový pohár Igora Telekyho, spolupracovníka ŠTB, ktorého som napadol a povedal, že tu nechcem žiadne ŠTBácke mužstvo. Široký vedel, že moja opozícia bude stále rásť a bolo mu jasné, že len čo prídu dokumenty z Ústavu pamäti národa, nebude mať šancu. Ľudia s takouto minulosťou sa proste nesmú angažovať a už vôbec nie na najvyšších postoch spoločnosti. To ako keby bol prezidentom Nemeckého futbalového zväzu vysoký dôstojník Gestapa. To je neprijateľné a ten človek má takú minulosť. Nie, oni radšej odpíšu niekoho, kto nejako prispel, má čistú minulosť, lebo pre nich je to politika a kšefty. Pôvodne bola všade schválená cena štyri miliardy za štadión pre MS. Ja som potom vystúpil na tlačovej konferencii, kde som informoval, že ten istý štadión postavili v Rige za miliardu a pýtal sa, kam idú ďalšie tri miliardy. Tak to zrušili a povedali, že len prerobia tento za 900-tisíc. Už dnes je ten štadión na úrovni troch miliárd, štadión je malý, nie je multifunkčný, je na nevhodnom mieste, proste je tam veľa problematických záležitostí. Ten človek si tam navyše postavil luxusný hotel. Je to jednoducho niekoľkonásobne predražený projekt a títo ľudia sú ešte aj tvárou slovenského hokeja. Ja ich nazývam tvárou organizovaného zločinu, ktorý na Slovensku prekvitá a je sústredený medzi ľuďmi, ktorí boli dobre organizovaní ešte v časoch komunistického režimu. Boli zločincami vtedy aj teraz. Ja s niekým takým nebudem spolupracovať. Kým to boli len reči, že bol špión niekde vo Washingtone...neskôr, keď som už nebol generálnym manažérom, som videl jeho prihlášku do ŠTB, jeho prísahu i jeho aktivity v harvardských fondoch, kde ľudia prišli podľa médií až o 60 miliárd eur. Tam sľuboval trojnásobné zisky a potom to nechali zbankrotovať, to sú podvody nad podvody. Ja som prišiel do hokeja pomôcť, nikdy som sa do žiadnej funkcie netlačil. Vždy som robil všetko tak, aby som sa cítil byť vítaný a nápomocný tam, kde som bol."
- Rozmýšľali ste niekedy aj nad trénerskou dráhou?
"Nemal som tú ambíciu, no tá možnosť bola na spadnutie. Videl som v tom akúsi kontinuitu. Keď som skončil v Amerike, mal som tam rodinu a nechcel som to prijať. Reprezentácia však má svoje špecifiká, dalo sa to spraviť a chcel som to prijať na dve sezóny, roky 1996 až 1998, teda po olympiádu v Nagane. Bolo to pre mňa motivujúce, vedel som, čo reprezentácia pre celú spoločnosť znamená. Prijal som to, no potom sa niekto spikol a zrazu som zistil, že to, čo mi ponúkli, výkonný výbor rozhodol úplne inak a boli nominovaní iní traja tréneri. Tam som pochopil, že aj v hokeji je politika. To boli tréneri, ktorým by som svoje deti nezveril, mal som voči nim vážne výhrady. Nemám problém s nikým, ale do obrazu ma dostal vtedajší generálny manažér reprezentácie Dušan Pašek, ktorý mi hovoril, že ani neviem, aké sú na neho vyvíjané tlaky. Viem s akými ľuďmi bol zapletení..., išlo tam o zasahovanie do kompetencií. Moja kariéra ako trénera sa preto ešte ani nezačala a už skončila. Prokuratúra a justícia na Slovensku sú ťažko paralyzované. Prokurátor je ako vianočná dekorácia, absolútne nič sa nerobí. Tu funguje štát v štáte a to treba prečistiť. Na týchto ľudí treba poukazovať, oni sa boja svetla - pravdy a otvorenej, funkčnej demokracie. Korupcia a nevymožiteľnosť práva na Slovensku je nielen obrovskou hanbou, ale najmä sa to finančne premieta do peňaženky priemerného človeka. Životná úroveň nemôže stúpať, keď tu existujú príživníci, ktorí cez rôzne zákazky okrádajú štát o miliardy. Keď je niekto presvedčený o nespravodlivosti, mal by na ňu poukázať."
- Ako vidíte šance Slovákov na MS?
"Dobre. Hráči budú odpočinutí a pripravení ako na olympiáde. Máme zohraté mužstvo, v ktorom vládne dobrá atmosféra a má dobrú chémiu. V nominácii sú mladší aj starší hráči a výborných brankárov. Veľkou výhodou je aj to, že nikto úprimný nečaká zlato. Ja si tiež myslím, že keď sa dostaneme do semifinále, bude to obrovský úspech. Domáce prostredie a ľudia môžu zohrať dôležitú úlohu. Chlapcom verím, s podporou divákov a s trochou šťastia môžeme byť úspešní."
- Kto bude podľa Vás ťahúňom slovenského výberu?
"Bezpochyby Paľo Demitra a bolo by výborné, keby prišiel aj Ľubo Višňovský. Zdeno Chára sa zrejme dostane v play off ďaleko. Máme však Mira Šatana, ktorý sa tiež môže vypnúť opäť k veľkým výkonom."
- Mali by dostať priestor aj mladíci ako Richard Pánik či Tomáš Tatar?
"Podľa mňa určite. Vždy ten mladý niečo donesie. Ja som tiež ako mladý dostal v roku 1976 na MS v Katoviciach šancu a patril som medzi najlepších strelcov šampionátu. Títo dvaja si to určite zaslúžia a malo by sa pre nich nájsť miesto, lebo nakoniec prekvapia viac ako si mnohí myslia. Majú talent, túžbu presadiť sa a môžu hrať bez tlaku."
- Vidíte problém v tom, že v Košiciach slovenský výber počas MS neodohrá ani jeden zápas?
"Nie. Treba pochopiť, aká je situácia, že sme príliš malá krajina na to, aby sme počas šampionátu menili pravidlá. Existuje určitý koncept, ktorý sa dodržiava. Sú štyri skupiny, z ktorých dve a dve hrajú v jednom meste. Z týchto skupín sa robí ďalšia, aby sa nesťahovali. Slovensko je malé a kto veľmi chce, spôsob a cestu si nájde. Predtým sú v Košiciach na programe prípravné zápasy, takže väčšinu hráčov uvidia."
- Paul sa na šampionáte nepredstaví, vyradilo ho zranenie...
"Už keď mi zavolal a povedal, že sa potrebuje so mnou rozprávať, vedel som, že ide o niečo vážne. Keď mi to povedal, veľmi ma to zarmútilo. Má hneď dve zranenia - s chrbtom aj pätou. Napriek prakticky zlomenej nohe odohral niekoľko zápasov. Lekári mu povedali, že musí pauzovať 6-8 týždňov a to som pochopil, že šampionát je preč. Bola šanca, že s Jankom mohli hrať v jednom tíme, navyše na Slovensku, no tento môj sen sa rozplynul. Taký je však šport, obaja sú ešte mladí a tá šanca tu stále je. Na olympijských hrách som nediplomaticky povedal, že fandím USA kvôli synom. Bolo to však úprimné a nech sa každý zamyslí, či by fandil svojim deťom, alebo rodnej krajine. Vtedy to dopadlo ideálne. Mal som tri želiezka v ohni a všetky sa dostali do semifinále. A to by som si teraz prial tiež."
- Je možné nájsť tajomstvo Vášho hokejového majstrovstva v predkoch?
"Tých mam skutočne zaujímavých, charakterové črty máme určite podobné. Život ma naučil, že človek sa nemusí obávať byť iný, výnimočný, ale naopak, je to vítané. Treba sa usilovať byť najlepším ako sa dá v ktorejkoľvek oblasti, ktorú si človek vyberie. Najhoršie je uspokojiť sa s priemernosťou. Môj úspech spočíva aj v tom, že som bol v správny čas na správnom mieste. Obaja rodičia sú z malej dediny Pružiny v Strážovských horách. Tam nemali šancu rozvíjať šport, hoci ako som zistil, talent mali, hlavne mama. Keď mala 65 rokov, videl som ju prvýkrát držať v rukách basketbalovú loptu a ona z troch pokusov dala tri čisté koše. Nestačil som sa čudovať, lebo dovtedy som ju nevidel robiť nič iné len nakupovať, prať, žehliť, variť, upratovať a tak stále dokola. Otec si neskôr našiel prácu v Bratislave, kde som sa narodil."
- Kde ste prežili svoje detstvo?
"Vyrastal som v bratislavskej štvrti s názvom Jama, kde sme sa odmalička venovali športu a ja som od samého začiatku robil s vášňou, láskou a oddanosťou. Šport ma v mladosti tak pohltil, že bol mojou najväčšou prioritou a niekedy šla bokom aj škola. Mama ma musela aj päť-šesťkrát volať na obed, ja som vždy kričal späť, že už idem, no niekedy to trvalo aj hodiny. Potom však vyšiel na balkón otec a vtedy stačilo, aby zakričal raz a už sme aj s bratmi utekali domov."
- Ako ste sa dostali ku skutočnému hokeju?
Raz som počul Mariána Bezáka, že sa aj s partiou chystajú na Slovan, ktorý robí hokejový nábor. Nevedel som presne, o čo ide, ale inštinkt mi hovoril, že to bude niečo, čo sa mi bude páčiť. Vstal som už o štvrtej ráno, aby mi neušli, lebo ani som nevedel, kam mám ísť, proste nič. Vedel som, že tam musím ísť s nimi. Nepochybne to bol osud. Potvrdilo sa mi, že človek nikdy nevie, kedy zachytí informáciu, ktorá môže ovplyvniť celý jeho život."
- Bol hokej tým športom, ktorý Vás očaril od samého začiatku?
"Robil som všetky športy, ale hokej ma vždy bavil najviac. Vďaka partii, ktorá zaviedla tradíciu športovania na dvore, sme hrávali aj basketbal, volejbal, tenis, pričom hokej a futbal dominovali. Futbal ma však nikdy neťahal, možno aj preto, že najprv som sa dostal k hokeju a nechcel robiť nič iné. Okrem toho, na futbalovom ihrisku som sa cítil stratený. Tam sa človek niekedy päť minút nedotkne lopty a to ma nebavilo. Preto som futbal hrával, ale vždy maximálne štyria na štyroch, ideálne traja na troch, kde musí byť človek stále aktívny. Rozvíja tak svoje schopnosti a je to dobré aj na kondíciu."
- Slávu ste zožali ako útočník, neťahalo Vás to niekedy aj do brány?
"Keď je človek mladý, nejakým spôsobom túži byť aj brankárom. Rozmýšľal som nad tým, ale povedal som si, že nie. Góly, to je najväčšia radosť a ten chudák brankár nemá žiadnu radosť. Áno, je hrdinom, keď sa vyhrá, ale tie góly proste dostáva. A mne sa vždy viac páčilo góly dávať, ako spoza seba vyťahovať puky."
- Ktoré z Vašich hokejových predností si ceníte najviac?
"Mnohé prednosti sa nedajú naučiť, treba ich mať vrodené. Z tých mojich by som vyzdvihol orientáciu a periférne videnie. Vždy som vnímal, čo sa okolo mňa deje a keďže hokej je rýchly šport, je potrebné tiež predvídať, čo sa stane o pol sekundy, ako sa zmení situácia, kto bude vo výhodnej pozícii. Zrejme toto ma predurčovalo byť stredným útočníkom, ktorý je tvorcom hry a udáva jej tempo."
- Mali ste naopak aj nejaké herné nedostatky?
"Zo začiatku určite. Bol som veľmi pomalý. Je to prirodzené, lebo mám ťažké kosti. To je ako s autami. Keď ho máte ťažšie, rozbieha sa pomalšie. Hokej je pritom o rýchlych štartoch, lebo klzisko je pomerne malé. S rýchlosťou a výbušnosťou ide ruka v ruke aj obratnosť, tú som tiež nemal, ale počas rokov a hlavne tým, že som si to uvedomoval a chcel na sebe pracovať, aby som bol čo najprospešnejší pre kolektív, tak som v týchto oblastiach zlepšoval."
- Ktorý z hráčov Vašej alebo súčasnej éry Vám pripomína Váš štýl?
"Kvalitných centrov bolo, resp. je veľa, či už Wayne Gretzky, Steve Yzerman, Adam Oates alebo Stano Mikita. Toho keď som videl prvýkrát, bol som ohromený. Hral s úžasným prehľadom, rodený center. Bol som hrdý, lebo v našom kraji pod Tatrami je našim ľudom niečo dané, aby sa vedeli dobre orientovať, predvídať a vynájsť sa aj v zložitých a ťažkých situáciách. Mnohí hráči vedia o časovaní, ale nemajú také ruky a nohy na to, aby si dostatočne chránili puk a akciu dokončili nahrávkou alebo iným správnym rozhodnutím. U nás sú takí mnohí, spomeniem len Žiga Pálffyho či Paľa Demitru."
- Je v hre Vašich synov cítiť genofond otca?
"Áno, u oboch, o čosi viac u Paľka ako u Janka. Keď som sa neho pozeral v jeho začiatkoch, videl som seba. Vždy keď mal puk niečo vytvoril. Málokedy pokazil, ale samozrejme kto tvorí, ten aj pokazí. Dôležité je mať pri hre aj srdce, ktoré pomáha zdokonaliť sa v oblastiach, kde ste slabší."
- Ktoré číslo Vás sprevádzalo počas kariéry?
"Nejako mi prischla 26-ka. Nosil som 18-ku, na ktorú som bol hrdý, lebo predo mnou ju nosil Ivan Grandtner, veľmi dobrý center. Keď som prišiel do reprezentácie, 18-ka už bola obsadená a z troch možností som si vybral najvyššie možné číslo - 26, ktoré nosil Josef Augusta. O pol roka neskôr sa Augusta do tímu vrátil a pýtal si svoj dres späť, no neuspel, už bol môj. Keď som potom prišiel do Quebecu, tam ma už na prvej tlačovke vítali s dresom 26, brali to ako samozrejmosť. Moju 18-ku som neriešil, lebo 26-ka mi priniesla veľa šťastia a už bola súčasťou mojej identity. S týmto číslom hráva Paľko v Colorade od samého začiatku, lebo Joe Sakic poprosil jedného hráča, ktorý vtedy nosil 26-ku, aby ju prenechal môjmu synovi."
- Ktorý z momentov v rámci pôsobenia v Slovane Bratislava Vám utkvel v pamäti najviac?
"Určite prvý titul v sezóne 1978/79. Potrebovali sme vtedy dostať Slovensko na mapu. Vtedy sme narážali na mnohých neprajníkov a pesimisticky naladených ľudí, vraj Slováci na to nemali. V Česku mali viac ihrísk, možností a teda aj širšiu základňu a lepších hráčov. My sme však vedeli, že rovnako ako oni sme z mäsa a kostí a chceme možno viac ako oni. Pamätám sa na zápas v Pardubiciach, kde sme šli s tým, že keď zvíťazíme, zaistíme historicky prvý československý titul pre slovenské mužstvo. Toto sme ako Slováci veľmi vnímali, lebo sa nám dávali nálepky ako nacionalisti či separatisti. Keď však po titule ľudia naskákali na ľadovú plochu a tešili sa s nami, to bol veľmi silný moment."
- V Slovane ste spolu s Mariánom a Antonom vytvorili bratský útok, čo je dodnes svetový unikát.
"Ligu som začal hrávať ako 17-ročný. Marián už mal vtedy za sebou nejaké štyri sezóny a mňa dali k nemu na krídlo. To však bolo nevydarené rozhodnutie, ktoré našťastie trvalo jeden-dva zápasy. Keď dali na centra mňa a brata na krídlo, Marián hneď v prvej sezóne patril medzi najlepších strelcov, dal myslím 37 gólov. Ja som mu prihral asi na 32, pričom vtedy sa počítala iba jedna prihrávka, nie ako dnes dve asistencie. Boli sme zohratí od samého začiatku. O nejaký rok Janko Mitošinka vytiahol vtedy 16-ročného Antona. Odohral záver sezóny a v tej novej už hrával s nami. Boli sme produktívni a postupne sa stali prvým útokom. Dodnes keď sa ma niekto spýta na najväčší hokejový úspech, je moja odpoveď rovnaká - že som mohol hrať so svojimi bratmi. Spočiatku som to bral ako niečo normálne, prirodzené, ale človek keď sa pozrie do histórie, to čo sa podarilo nám, je unikátne. Boli aj iné bratské trojice, ale hrať na najvyššej úrovni a v jednom útoku, to sa okrem nás nikomu nepodarilo. Hrali sme domácu ligu aj NHL, boli sme na MS, aj na olympiáde a všade sme patrili k lídrom. Na najčestnejšom mieste v mojej pracovni je veľká fotka, kde sme my traja v dresoch Quebecu opretí o bránku."
- Vnímali ste rešpekt zo strany súperov?
"Presne toto je veľmi dôležité - mať rešpekt a vzbudzovať obavu. Toto sa však buduje mimoriadne ťažko a následne človek musí preukázať, že je to oprávnené. Lebo keď nie, súpera vyhecujete k maximálnym výkonom, nad ich možnosti."
- Zhodili ste niekedy aj rukavice a pobili sa?
"Hokej je aj o emóciách, vášňach a niekedy aj o agresivite. Nedá sa hrať v rukavičkách, byť mäkký a báť sa, inak prehráte všetky osobné súboje. Súper to vycíti a využije. Niekedy príde aj k šarvátke a vtedy je potrebné uhájiť si svoju pozíciu. Stáva sa, že keď nastúpia emócie, rácio ide bokom, ale vždy len v rámci hry. To som si vážil u Američanov, tí sa pobili do krvi, ale po zápase ešte aj spolu zašli na pivo. Ja keď som začínal, som svojich súperov nemal rád. Rusov som priam nenávidel za inváziu. Hokej bol možnosťou revanšovať sa, proti nim som bol vždy extra motivovaný."
- Ako si s odstupom času spomínate na emigráciu do Kanady?
"Boli to zmiešané pocity. Ja som nikdy nemal záujem odísť, no postupne sa zišlo viacero faktorov a nakoniec za mňa urobil rozhodnutie niekto iný, za čo som však úžasne vďačný. Vedel som, že moje hodnoty sú iné, ako tie, ktoré presadzoval vtedajší totalitný režim. Nevedel som to v sebe držať, dvakrát ma preto predvolali na políciu. Problémy som mal aj v Slovane, lebo už vtedy som sa nebál poukázať na korupciu a zneužívanie funkcie. Začali sa mi vyhrážať, že si už nikdy nezahrám. Nie hokej ako taký, ale v reprezentácii. Tým siahli na moje najvyššie méty, lebo v tom čase som ani nesníval o NHL. Vrchol bol hrať na MS a ZOH. Nechcel som, aby o mne rozhodovali druhí ľudia a povedal som si, že keď sa bude dať, okamžite odchádzam. Bol august, manželka bola v ôsmom mesiaci tehotenstva, no cítil som zodpovednosť za svoju rodinu. Išiel som za Antonom, vysvetlil mu veci, ten ihneď súhlasil, problém bol s Mariánom. Udialo sa to veľmi rýchlo a vedel som, že za šesť týždňov nestihne zobrať celú rodinu. Režim vtedy nedovoľoval cestovať všetkým - manželka mohla ísť, ale deti museli zostať doma. Rozmýšľali sme preto tak, že keď nám to vyjde, Mariána tam potom nejako dotiahneme. Nakoniec to vyšlo lepšie ako som si mohol želať. Niekto nad nami držal ochrannú ruku."
- Najstaršieho brata Mariána ste podľa jeho slov spolu s Antonom nechali takpovediac "v štichu"...
"O našom odchode do Kanady som nepovedal ani rodičom, lebo som nechcel, aby pri vypočúvaní niečo vedeli. Keby vedeli, zistilo by sa to a mali by ešte väčšie patálie. S Mariánom to bolo podobne. Ono je to tak, že správnosť rozhodnutia sa ukáže až z dlhodobého hľadiska. Niekedy aj dobré rozhodnutia majú spočiatku veľa negatív a kritikov. Verte mi, že to bolo vôbec moje najťažšie rozhodnutie v živote. Neprišlo to z večera na ráno. Chcel som dať sebe, rodine aj bratom šancu realizovať sa slobodne bez toho, aby mi niekto diktoval čo a ako mám robiť. Ja som na rozdiel od iných neemigroval z ekonomických dôvodov, ale hodnotových, ktoré sa nedajú kúpiť ani vyčísliť."
- Ako vyzerali Vaše prvé chvíle v Quebecu?
"Okamžite nás tam privítali, čo si nesmierne vážim. Od prvého momentu, keď sme vystúpili z lietadla, nás čakali a vítali masy ľudí. Žili sme v prezidentských apartmánoch, mali sme všetko. Bál som sa dokonca, že nás rozmaznajú. Čo nám videli na očiach, v tom nám vyšli v ústrety."
- Čo prvý kontakt s novými spoluhráčmi?
"Keď som prvýkrát otvoril dvere šatne, myslel som si, že som sa pomýlil a je to kabína kulturistov. Tak som zavrel dvere a išiel ďalej. Jeden Francúz mi však vysvetlil, že to boli tie správne dvere, tak som si povedal 'o-ou'. Dvaja z troch najlepších hráčov Quebecu, Marc Tardif a Serge Bernier však boli ako fľašky, čo sa mi veľmi páčilo. Dobrí hráči nemuseli mať dobré postavy, čo sa mi potvrdilo aj neskôr. Tí, čo mali najlepšie fyzické testy, boli najhorší hokejisti. Tu musím spomenúť Vladimíra Martinca, to bol môj idol. Nie preto, že bol najhorší atlét, nevládal robiť zhyby a nechcel behať so slovami, že mu z toho opúchajú nohy... ale keď ste ho dali na ľad, to bola radosť pozerať sa, štýl ako Žigo Pálffy, proste virtuóz s pukom. Aj zo stratených šancí vedel vyžmýkať gólovú šancu."
- Vaše meno zrejme navždy zostane v celosvetovom ponímaní v tieni Wayna Gretzkého. Nemrzí to trochu?
"Vždy som bol realista a vnímal konkurenciu, vítal som ju. Som súťaživý a vždy som chcel dokázať, že som minimálne tak dobrý ako oni. Wayne však bol kapacita sama o sebe. To je človek, hráč, na ktorého bol vyvíjaný extrémny tlak a on to takmer vždy a všade zvládal. Či v kluboch, v play off, na MS alebo ZOH. Nikto nejde do žiadnej súťaže s tým, že chce skončiť druhý. Po sezónach som hodnotil sezónu a po skončení kariéry zas tú. A keď je Vaše meno uvádzané druhé za človekom, ktorý je historicky najlepším hráčom, človek to musí brať ako víťazstvo."
- Na Kanadskom pohári v roku 1984 ste v drese domáceho tímu nastúpili proti Československu. Aké to boli pocity?
"Bolo to zaujímavé, vládli vo mne zmiešané pocity, no vedel som, že pre javorový list urobím všetko, čo bude v mojich silách. My sme boli vtedy ako Kanada vo veľmi zlej situácii, potrebovali sme s Československom vyhrať, inak by sme sa nedostali do semifinále. Človek si ani nevedel predstaviť, aká by to bola hanba, keby sa Kanada v domácom prostredí nedostala do záverečných bojov. V tom zápase sme vyhrali 5:1, dal som gól, rozhodli sme za 10 minút. Európski hráči boli v tom čase psychicky labilnejší a mnohí aj bojazliví. Nehovorím že všetci, ale kolektív je tak silný, ako jeho najslabší článok. A tam ich bolo veľa."
- Slovensku ste pomohli k postupu medzi elitu. Ako si spomínate na bratislavský šampionát?
"To sú najťažšie turnaja, keď musíte všetko vyhrať. Stačí jedno zaváhanie a môže byť koniec. Aj v Bratislave to bolo tak, že sme museli vyhrať. Od začiatku bolo jasné, že Lotyšsko je úhlavný protivník a že v tom zápase pôjde o všetko. Predtým však bolo potrebné zvládnuť povinné jazdy, no povinnosť vyhrať môže zväzovať nohy. Vtedy som trénerovi Julovi Šuplerovi radil povolať mladíkov Mira Šatana a Roba Petrovického, ktorí už mali za sebou nejaký rok v zámorí. Bolo pre mňa dôležité mať okolo seba hráčov, ktorí by vyvažovali moje nedostatky, už som bol predsa len starší. Aj sa nám podarilo streliť myslím dva góly, vtedy tam bola nezabudnuteľná atmosféra."
- Po skončení zámorskej kariéry ste ďalej pôsobili v štruktúrach St. Louis Blues. Podarilo sa Vám ako skautovi uloviť nejakú "veľkú rybu"?
"Čiastočne som robil aj skauta, keď bolo treba, ale hlavne som mal pozíciu vo vedení s popisom práce - mimoriadne úlohy. Bol som veľmi flexibilný a zodpovedal som sa priamo generálnemu manažérovi. Chodil som do Európy, lebo som cítil, že tam budem pre organizáciu najužitočnejší. Osobne som tlačil za hráča, ktorého som videl v Ottawe a hoci hral málo, keď bol na ľade, hral fantasticky. Volal sa Demitra. Myslel som si, že je to nejaký Bulhar, nič mi to meno nehovorilo. Potom som sa však pozrel do dokumentov a vidím, že veď to je Slovák z Dubnice. Išiel som za ním do kabíny, potom sme sa občas stretávali a hlavne som ho pozorne sledoval. Tlačil som na vedenie Blues, že tohto hráča treba získať. V Ottawe bol vtedy pretlak špičkových a drahých hokejistov, ktorí museli hrávať a ja som tvrdil, že toto môže byť veľmi dobrý úlovok. Pamätám sa, že som bol v obchode, keď mi zazvonil telefón a tréner Mike Keenan mi hovorí, že môžme získať Demitru. Povedal som mu, že okamžite a len som sa spýtal, koho za neho chcú. Dostali za neho švédskeho obrancu Christera Olssona, čo bola určite jedna z najväčších lúpeží v pozitívnom zmysle slova, aké sa kedy udiali v NHL. Tento hráč odohral za Ottawu pár zápasov a vrátil sa do Švédska, zatiaľ čo Paľo sa na niekoľko rokov zaradil medzi najlepších hráčov Blues. Okolo neho sme vytvorili partiu s Mišom Handzušom a najskôr Ľubošom Bartečkom, neskôr s nimi hrával Laco Nagy. Suverénne sme vtedy vyhrali základnú časť. Jeden čas sme mali v St. Louis hádam 10 Slovákov. Dnes ich nie je desať pomaly v celej NHL."
- Neskôr ste zasadli na stoličku generálneho manažéra slovenskej reprezentácie a stáli za najväčšími úspechmi na MS.
"Generálnym manažérom som bol asi päť sezón, boli v tom dve zimné olympiády - Salt Lake City a Turín. Jeden z mojich najväčších vstupov do reprezentačného diania však bol vtedy, keď som ešte nebol vo funkcii. Keď sme získali striebornú medailu, z Petrohradu som telefonoval, naháňal, presviedčal a nakoniec dotiahol Šatana, Handzuša aj Bartečka. To bol jeden z najlepších útokov, aké sa kedy podarilo dať dohromady. Tí chlapci tam dominovali, podali životné výkony. Ani jeden z nich sa nehrnul reprezentovať, váhali, boli unavení, ale presvedčil som ich. Niekde tu sa začali formovať partia, tímový duch a kultúra nového mladého mužstva. Počas môjho pôsobenia v tíme boli úspechy aj obrovský neúspech na olympijskom turnaji, ktorý bol veľmi nespravodlivý voči Slovákom. O pár mesiacov na to chlapci cítili nespravodlivosť aj to, že sa spravilo všetko, čo bolo treba a zrazu každý chcel hrať. To nám závideli Fíni, Američania, Kanaďania a pýtali sa, ako to robíme, lebo to nebolo normálne. Prišli, robota sa spravila a čo mňa veľmi teší, nielenže sme získali medaily, ale do Turína sme išli ako tretie najsilnejšie mužstvo sveta podľa nasadzovania Medzinárodnou hokejovou federáciou na základe výsledkov z uplynulých štyroch rokov. To vie oceniť len odborník, ľudom to veľa nehovorí."
- Potom však s Vami SZĽH neobnovil zmluvu...
"Je zaujímavé, ako sa podarí z reprezentácie vyhodiť úspešného človeka ľuďmi, ktorí o hokeji nemajú ani šajnu, no zato majú veľmi pofidérnu až kriminálnu minulosť. Žiaľ, títo ľudia dnes vládnu slovenskému hokeju a to ma veľmi trápi. Preto som aj vstúpil do politiky, lebo mi záleží na vlasti, hokeji, na športe a na ľudí, ako je pán Juraj Široký, treba poukazovať. To je jeden Bernard Madoff, jeden podvodník s tým rozdielom, že Madoff bol v priebehu roka odsúdený a išiel na 150 rokov do basy. A tento človek za to, čo urobil, a to ešte nehovorím o jeho protidemokratických a sprisahaneckých aktivitách, ktoré robil ako vysoký dôstojník ŠTB, takýto človek miesto toho, aby bol izolovaný a niekde sa schovával, je v čele slovenského hokeja. Je to obrovská hanba a čierna škvrna v histórii nášho športu, kde sa veľa dosiahlo a hokej patrí medzi najvýznamnejšie športy. Asi je to súčasť prechodu k demokracii, ale verím, že spravodlivosť nakoniec zvíťazí."
- Prečo ste voči Jurajovi Širokému začali ostro vystupovať až po "vysotení" zo stoličky generálneho manažéra?
"Veľmi rád ako čokoľvek iné vysvetlím aj toto, je to veľmi jednoduché. Tak ako teraz Peter Bondra, aj ja som chcel pomôcť slovenskému hokeju. Lenže ja mám určité mantinely a ďaleko viac vedomostí ako niektorí iní ľudia a Juraj Široký vedel, že by prišiel jeho čas a musel by odísť, pretože som počul všeličo, ale boli to šumy. Počuť je jedna vec a mať fakty vec druhá. Všetky tieto fakty vyšli na povrch až po olympiáde v Turíne. Už predtým som však s ním mal problémy, lebo sa začal miešať do vecí a začali vytláčať môjho najstaršieho brata, ktorý je mimochodom najúspešnejší slovenský tréner v histórii, lebo je jediný, kto má zlato, striebro aj bronz. Chceli nás eliminovať, lebo sa chystal projekt zimného štadiónu. Videli v tom možnosť nakradnúť miliardy. Ja som to zase videl tak, že to môžme získať zadarmo a bol som v rokovaniach aj s pánom Jánom Filcom, ktorý neviem prečo mlčí. Mali sme teda dve skupiny - jednu s projektom krásneho moderného štadióna podobného v Hamburgu, kde sme si mohli určiť kapacitu a hlavne by štát ani mesto nemuseli zaplatiť ani korunu. Bola tu jednoducho skupina, ktorá to bola ochotná financovať a viesť - tu som začal byť nebezpečný. Potom dotiahli na svetový pohár Igora Telekyho, spolupracovníka ŠTB, ktorého som napadol a povedal, že tu nechcem žiadne ŠTBácke mužstvo. Široký vedel, že moja opozícia bude stále rásť a bolo mu jasné, že len čo prídu dokumenty z Ústavu pamäti národa, nebude mať šancu. Ľudia s takouto minulosťou sa proste nesmú angažovať a už vôbec nie na najvyšších postoch spoločnosti. To ako keby bol prezidentom Nemeckého futbalového zväzu vysoký dôstojník Gestapa. To je neprijateľné a ten človek má takú minulosť. Nie, oni radšej odpíšu niekoho, kto nejako prispel, má čistú minulosť, lebo pre nich je to politika a kšefty. Pôvodne bola všade schválená cena štyri miliardy za štadión pre MS. Ja som potom vystúpil na tlačovej konferencii, kde som informoval, že ten istý štadión postavili v Rige za miliardu a pýtal sa, kam idú ďalšie tri miliardy. Tak to zrušili a povedali, že len prerobia tento za 900-tisíc. Už dnes je ten štadión na úrovni troch miliárd, štadión je malý, nie je multifunkčný, je na nevhodnom mieste, proste je tam veľa problematických záležitostí. Ten človek si tam navyše postavil luxusný hotel. Je to jednoducho niekoľkonásobne predražený projekt a títo ľudia sú ešte aj tvárou slovenského hokeja. Ja ich nazývam tvárou organizovaného zločinu, ktorý na Slovensku prekvitá a je sústredený medzi ľuďmi, ktorí boli dobre organizovaní ešte v časoch komunistického režimu. Boli zločincami vtedy aj teraz. Ja s niekým takým nebudem spolupracovať. Kým to boli len reči, že bol špión niekde vo Washingtone...neskôr, keď som už nebol generálnym manažérom, som videl jeho prihlášku do ŠTB, jeho prísahu i jeho aktivity v harvardských fondoch, kde ľudia prišli podľa médií až o 60 miliárd eur. Tam sľuboval trojnásobné zisky a potom to nechali zbankrotovať, to sú podvody nad podvody. Ja som prišiel do hokeja pomôcť, nikdy som sa do žiadnej funkcie netlačil. Vždy som robil všetko tak, aby som sa cítil byť vítaný a nápomocný tam, kde som bol."
- Rozmýšľali ste niekedy aj nad trénerskou dráhou?
"Nemal som tú ambíciu, no tá možnosť bola na spadnutie. Videl som v tom akúsi kontinuitu. Keď som skončil v Amerike, mal som tam rodinu a nechcel som to prijať. Reprezentácia však má svoje špecifiká, dalo sa to spraviť a chcel som to prijať na dve sezóny, roky 1996 až 1998, teda po olympiádu v Nagane. Bolo to pre mňa motivujúce, vedel som, čo reprezentácia pre celú spoločnosť znamená. Prijal som to, no potom sa niekto spikol a zrazu som zistil, že to, čo mi ponúkli, výkonný výbor rozhodol úplne inak a boli nominovaní iní traja tréneri. Tam som pochopil, že aj v hokeji je politika. To boli tréneri, ktorým by som svoje deti nezveril, mal som voči nim vážne výhrady. Nemám problém s nikým, ale do obrazu ma dostal vtedajší generálny manažér reprezentácie Dušan Pašek, ktorý mi hovoril, že ani neviem, aké sú na neho vyvíjané tlaky. Viem s akými ľuďmi bol zapletení..., išlo tam o zasahovanie do kompetencií. Moja kariéra ako trénera sa preto ešte ani nezačala a už skončila. Prokuratúra a justícia na Slovensku sú ťažko paralyzované. Prokurátor je ako vianočná dekorácia, absolútne nič sa nerobí. Tu funguje štát v štáte a to treba prečistiť. Na týchto ľudí treba poukazovať, oni sa boja svetla - pravdy a otvorenej, funkčnej demokracie. Korupcia a nevymožiteľnosť práva na Slovensku je nielen obrovskou hanbou, ale najmä sa to finančne premieta do peňaženky priemerného človeka. Životná úroveň nemôže stúpať, keď tu existujú príživníci, ktorí cez rôzne zákazky okrádajú štát o miliardy. Keď je niekto presvedčený o nespravodlivosti, mal by na ňu poukázať."
- Ako vidíte šance Slovákov na MS?
"Dobre. Hráči budú odpočinutí a pripravení ako na olympiáde. Máme zohraté mužstvo, v ktorom vládne dobrá atmosféra a má dobrú chémiu. V nominácii sú mladší aj starší hráči a výborných brankárov. Veľkou výhodou je aj to, že nikto úprimný nečaká zlato. Ja si tiež myslím, že keď sa dostaneme do semifinále, bude to obrovský úspech. Domáce prostredie a ľudia môžu zohrať dôležitú úlohu. Chlapcom verím, s podporou divákov a s trochou šťastia môžeme byť úspešní."
- Kto bude podľa Vás ťahúňom slovenského výberu?
"Bezpochyby Paľo Demitra a bolo by výborné, keby prišiel aj Ľubo Višňovský. Zdeno Chára sa zrejme dostane v play off ďaleko. Máme však Mira Šatana, ktorý sa tiež môže vypnúť opäť k veľkým výkonom."
- Mali by dostať priestor aj mladíci ako Richard Pánik či Tomáš Tatar?
"Podľa mňa určite. Vždy ten mladý niečo donesie. Ja som tiež ako mladý dostal v roku 1976 na MS v Katoviciach šancu a patril som medzi najlepších strelcov šampionátu. Títo dvaja si to určite zaslúžia a malo by sa pre nich nájsť miesto, lebo nakoniec prekvapia viac ako si mnohí myslia. Majú talent, túžbu presadiť sa a môžu hrať bez tlaku."
- Vidíte problém v tom, že v Košiciach slovenský výber počas MS neodohrá ani jeden zápas?
"Nie. Treba pochopiť, aká je situácia, že sme príliš malá krajina na to, aby sme počas šampionátu menili pravidlá. Existuje určitý koncept, ktorý sa dodržiava. Sú štyri skupiny, z ktorých dve a dve hrajú v jednom meste. Z týchto skupín sa robí ďalšia, aby sa nesťahovali. Slovensko je malé a kto veľmi chce, spôsob a cestu si nájde. Predtým sú v Košiciach na programe prípravné zápasy, takže väčšinu hráčov uvidia."
- Paul sa na šampionáte nepredstaví, vyradilo ho zranenie...
"Už keď mi zavolal a povedal, že sa potrebuje so mnou rozprávať, vedel som, že ide o niečo vážne. Keď mi to povedal, veľmi ma to zarmútilo. Má hneď dve zranenia - s chrbtom aj pätou. Napriek prakticky zlomenej nohe odohral niekoľko zápasov. Lekári mu povedali, že musí pauzovať 6-8 týždňov a to som pochopil, že šampionát je preč. Bola šanca, že s Jankom mohli hrať v jednom tíme, navyše na Slovensku, no tento môj sen sa rozplynul. Taký je však šport, obaja sú ešte mladí a tá šanca tu stále je. Na olympijských hrách som nediplomaticky povedal, že fandím USA kvôli synom. Bolo to však úprimné a nech sa každý zamyslí, či by fandil svojim deťom, alebo rodnej krajine. Vtedy to dopadlo ideálne. Mal som tri želiezka v ohni a všetky sa dostali do semifinále. A to by som si teraz prial tiež."
0
www.ZIVOTPO.sk
